Vzťahová väzba
Už od narodenia si vytvárame spôsob, akým prežívame blízkosť, bezpečie, odlúčenie, dôveru či odmietnutie. Učíme sa, či sú druhí ľudia dostupní, či sú naše potreby prijímané a či je svet bezpečný,. Tieto rané skúsenosti si v sebe nenesieme ako presné spomienky, ale skôr ako vnútornú pocitovú „mapu“ pre vzťahy. Ovplyvňuje, ako sa cítime vo vzťahoch v dospelosti, ako sa viažeme na partnerov, ako reagujeme na konflikty, ako znášame samotu, aj to, čo od druhých očakávame.
Čo je vzťahová väzba
Vzťahová väzba je emočné puto, ktoré sa vytvára medzi dieťaťom a jeho blízkou osobou, najčastejšie rodičom alebo iným stabilným opatrovateľom. Nejde len o lásku v bežnom zmysle slova. Ide najmä o skúsenosť, či je pri mne niekto, keď sa bojím, keď niečo potrebujem, keď som zmätený, smutný alebo preťažený.
Úzkosť/anxieta
Úzkosť je prirodzenou súčasťou našich životov – pomáha nám vyhnúť sa nebezpečenstvu, pripraviť sa na dôležité situácie alebo riešenie problémov. Občasné pocity úzkosti sú normálnou reakciou na dôležité životné situácie, ako je napríklad prednáška pred publikom, pracovný pohovor alebo dôležitá skúška.
Keď je úzkosť príliš silná, trvá dlho, objavuje sa „len tak“ alebo nám bráni robiť bežné veci, stáva sa z nej problém, ktorému treba venovať pozornosť. Ak sa pocity úzkosti často opakujú alebo majú negatívny vplyv na každodenný život, je dôležité obrátiť sa na odborníka – napríklad psychológa alebo psychiatra. Ten môže pomôcť zistiť, čo sa deje, a či už nejde o psychickú poruchu. Čím skôr sa úzkosť začne riešiť, tým lepšie sú možnosti liečby.
Terapia hrou
Keď sa dospelý trápi, rozpráva. Keď sa trápi dieťa, hrá sa. Deti často nevedia pomenovať úzkosť, strach či hnev. Neznamená to však, že ich neprežívajú. Emócie sa potom môžu prejaviť ako výbuchy zlosti, problémy v škôlke či škole, regres v správaní, pomočovanie, odmietanie odlúčenia alebo uzatváranie sa do seba. Práve tu vstupuje do hry nedirektívna terapia hrou. Jedná sa o odborný prístup, ktorý využíva prirodzený jazyk detí - hru.
Ako terapia hrou vznikla?
Myšlienka, že hra môže mať liečivý potenciál, nie je nová. Už na začiatku 20. storočia si odborníci všimli, že deti počas hry spontánne vyjadrujú svoje vnútorné prežívanie, konflikty aj emócie, ktoré ešte nevedia pomenovať slovami.