Embedded Files
Vzťahová väzba: prečo je pre nás dôležité, ako sme boli prijatí
Autor: MUDr. Silvia Poláčková
Už od narodenia si vytvárame spôsob, akým prežívame blízkosť, bezpečie, odlúčenie, dôveru či odmietnutie. Učíme sa, či sú druhí ľudia dostupní, či sú naše potreby prijímané a či je svet bezpečný,. Tieto rané skúsenosti si v sebe nenosíme ako presné spomienky, ale skôr ako vnútornú pocitovú „mapu“ pre vzťahy. Ovplyvňuje, ako sa cítime vo vzťahoch v dospelosti, ako sa viažeme na partnerov, ako reagujeme na konflikty, ako znášame samotu, aj to, čo od druhých očakávame.
Čo je vzťahová väzba
Vzťahová väzba je emočné puto, ktoré sa vytvára medzi dieťaťom a jeho blízkou osobou, najčastejšie rodičom alebo iným stabilným opatrovateľom. Nejde len o lásku v bežnom zmysle slova. Ide najmä o skúsenosť, či je pri mne niekto, keď sa bojím, keď niečo potrebujem, keď som zmätený, smutný alebo preťažený.
Teoretické východisko konceptu vzťahovej väzby vytvoril britský psychiater a psychoanalytik John Bowlby. Opísal vzťahovú väzbu ako biologicky zakotvený systém, ktorý dieťa vedie k vyhľadávaniu blízkosti ochraňujúcej osoby v situáciách ohrozenia, únavy, bolesti či neistoty. Bowlby tým zásadne posunul chápanie raného vzťahu medzi dieťaťom a opatrovateľom: nevidel ho len ako dôsledok uspokojovania potrieb, ale ako základný mechanizmus bezpečia, regulácie emócií a neskoršieho psychického vývinu (Bowlby, 1997).
Prečo je raný vzťah taký dôležitý
Malé dieťa si nevie samo regulovať stres, strach ani silné emócie. Potrebuje dospelého, ktorý pomenuje jeho prežívanie, upokojí ho a pomôže mu cítiť sa znova bezpečne. Opakovaním týchto skúseností sa vytvára základ pre schopnosť zvládať emócie a záťaž, veriť druhým a vytvárať blízke vzťahy.
Neznamená to však, že rodič musí byť dokonalý. Dieťa nepotrebuje perfektného rodiča. Potrebuje človeka, ktorý je väčšinou dostupný, dostatočne vnímavý, citlivý a ochotný vzťah opravovať aj po nedorozumeniach či konfliktoch. Práve schopnosť obnoviť kontakt po narušení je pre vzťah veľmi liečivá.
Kvalita vzťahovej väzby úzko súvisí s citlivosťou opatrovateľa, teda s jeho schopnosťou vnímať a primerane chápať vnútorný svet dieťaťa. Táto schopnosť, označovaná aj ako reflektívna funkcia alebo mentalizácia, znamená, že rodič dokáže rozumieť správaniu dieťaťa v súvislosti s jeho emóciami, potrebami a prežívaním. Citlivý opatrovateľ preto reaguje z perspektívy dieťaťa, kým menej citlivé reakcie bývajú častejšie ovplyvnené skôr predstavami a potrebami dospelého než aktuálnymi emocionálnymi potrebami dieťaťa (Shahar-Maharik & Oppenheim, 2016).
Správanie vzťahových osôb, ktoré vedie k vzniku neistej vzťahovej väzby
John Bowlby upozorňoval, že vzťahová väzba sa môže narúšať vtedy, keď dieťa opakovane zažíva, že jeho blízka osoba nie je dostupná, nereaguje citlivo na jeho potreby alebo sa sama stáva zdrojom strachu a neistoty. Ohrozujúce sú preto situácie, v ktorých je dieťa odmietané, zastrašované, vystavované vyhrážkam stratou lásky či opustením, alebo keď musí psychicky niesť viac, než zodpovedá jeho veku (napr. parentifikácia). K narušeniu bezpečia prispievajú aj dlhé odlúčenia, hospitalizácie, ústavná starostlivosť či telesná alebo psychická neprítomnosť opatrovateľa. Dieťa si v takýchto podmienkach nevytvára istotu, že sa môže na blízku osobu spoľahnúť, a namiesto pocitu bezpečia v ňom rastie napätie, úzkosť a obava zo straty vzťahu (Bowlby, 1960, 1988).
Test pripútania a typy vzťahovej väzby v detstve
Takzvaný „test pripútania“ (angl. Strange Situation Procedure) vyvinula psychologička Mary D. Salter Ainsworth. Ide o štandardizované pozorovanie správania malého dieťaťa (vo veku 12-18 mesiacov) v situácii krátkeho odlúčenia od opatrovateľa a jeho následného návratu.
Toto pozorovanie pomohlo empiricky potvrdiť, že kvalita ranej vzťahovej väzby sa prejavuje v tom, ako dieťa používa blízku osobu ako bezpečnú základňu pre skúmanie sveta, ako reaguje na separáciu a ako vyhľadáva kontakt po opätovnom stretnutí.
Na základe týchto pozorovaní boli opísané základné vzorce vzťahovej väzby v detsve: bezpečná, vyhýbavá a ambivalentná/rezistentná, neskôr doplnené aj o kategóriu dezorganizovanej väzby (Ainsworth et al., 2015; Ainsworth & Bell, 1970).
● Typy vzťahovej väzby podľa Ainsworthovej; dezorganizovaná väzba bola opísaná neskôr.
Bezpečná vzťahová väzba
Pri bezpečnej vzťahovej väzbe má dieťa opakovanú skúsenosť, že blízka osoba je dostupná, vnímavá a spoľahlivá. Vie, že keď prežíva nepohodu, strach alebo potrebuje pomoc, opatrovateľ na jeho signály zareaguje primerane a upokojujúco. Vďaka tomu si postupne vytvára pocit istoty, ktorý mu umožňuje nielen vyhľadávať blízkosť, ale aj s dôverou objavovať svet okolo seba. Blízka osoba sa tak stáva bezpečnou základňou, ku ktorej sa dieťa môže vracať, keď potrebuje oporu. V dospelosti sa tento vzorec často prejavuje väčšou schopnosťou dôverovať druhým, otvorene hovoriť o svojich potrebách, prijímať blízkosť a zároveň si zachovať primeranú mieru samostatnosti.
Príklad zo života: Dieťa spadne a rozplače sa. Rodič ho vezme do náručia a pokojne reaguje: „Au, to ťa zabolelo, si smutný. Poď ku mne, už som tu.“ Dieťa zažíva, že jeho bolesť aj emócie sú prijaté a že blízka osoba prináša upokojenie. Vďaka tomu sa zvyčajne pomerne rýchlo upokojí a môže sa vrátiť k hre.
Neistá ambivalentná vzťahová väzba, označovaná aj ako úzkostná
Pre neisto ambivalentnú väzbu je typické, že dieťa zažíva blízku osobu ako nestálu a nepredvídateľnú. Raz je opatrovateľ dostupný, citlivý a upokojujúci, inokedy reaguje nevšímavo, odmietavo alebo podráždene. Dieťa si preto nevytvára istotu, že pomoc a blízkosť budú k dispozícii vtedy, keď ich bude najviac potrebovať. Na odlúčenie často reaguje veľmi intenzívne, silným plačom, úzkosťou a nepokojom, a po návrate blízkej osoby sa len ťažko upokojuje. Zároveň býva menej slobodné v skúmaní okolia, pretože veľkú časť svojej energie venuje tomu, aby si udržalo blízkosť a pozornosť opatrovateľa. V neskoršom veku sa tento vzorec môže prejavovať zvýšenou citlivosťou na odmietnutie, obavou zo straty, ťažším znášaním neistoty a potrebou opakovaného uisťovania vo vzťahoch.
Príklad zo života: Dieťa spadne a rozplače sa. Rodič ho síce vezme do náručia, no popri utešovaní povie: „Keby si ma poslúchol, ja som ti hovorila, že spadneš…“ Dieťa tak dostáva blízkosť, ale zároveň aj výčitku.
Neistá vyhýbavá vzťahová väzba
Pri neisto vyhýbavej väzbe dieťa opakovane zažíva, že jeho potreby blízkosti, útechy alebo ochrany nie sú dostatočne vnímané, prijímané alebo napĺňané. Môže sa preto naučiť svoje potreby potláčať a navonok pôsobiť nezvyčajne samostatne. Táto samostatnosť však často nie je prejavom skutočnej istoty, ale skôr obranným spôsobom, ako zvládnuť skúsenosť, že blízkosť neprináša bezpečie ani úľavu. Dieťa sa učí spoliehať najmä samo na seba a svoje pocity zraniteľnosti, smútku či strachu skôr skrýva, než aby ich vyjadrilo. Neskôr sa v živote tento vzorec môže prejavovať ťažkosťami dôverovať druhým, nekomunikovaním svojich potrieb a nepúšťaním si ľudí bližšie k sebe. Navonok môže človek pôsobiť sebestačne a odmerane, no vnútorne môže mať blízkosť spojenú s nepohodou, napätím alebo obavou z odmietnutia. U niektorých detí a neskôr aj dospelých sa môžu objavovať aj prejavy hnevu, psychosomatické ťažkosti alebo sklon zakrývať zraniteľnosť predstieranou nezávislosťou.
Príklad zo života: Dieťa spadne a rozplače sa, no rodič reaguje skôr odmerane alebo zľahčujúco: „Nič ti nie je, postav sa. Ešte v živote spadneš veľakrát“. Dieťa sa postupne učí, že na jeho bolesť alebo nepohodu nemusí prísť citlivá odpoveď. Navonok potom môže pôsobiť samostatne, no v skutočnosti skôr potláča svoje potreby a nespolieha sa na pomoc druhého.
Dezorganizovaná väzba
Dezorganizovaná väzba vzniká najmä vtedy, keď je blízka osoba, od ktorej dieťa očakáva ochranu a bezpečie, zároveň zdrojom strachu, chaosu alebo ohrozenia. Dieťa sa tak ocitá vo vnútornom rozpore: potrebuje hľadať blízkosť u opatrovateľa, no zároveň sa ho bojí. K takejto situácii môže dochádzať napríklad pri fyzickom alebo psychickom týraní, pri závažnej nepredvídateľnosti v správaní opatrovateľa, pri výbuchoch hnevu, ale aj vtedy, keď dieťa dlhodobo žije v prostredí násilia a bezmocne sleduje ohrozenie blízkej osoby.
Na rozdiel od iných neistých typov väzby tu nejde len o nenaplnenie potrieb, ale o skúsenosť, že vzťah samotný je zároveň miestom ohrozenia. Dieťa preto nenachádza v blízkosti opatrovateľa bezpečnú základňu ani útočisko a ostáva so svojím strachom akoby samo, aj keď nie je fyzicky osamotené. V ďalšom vývine sa tento vzorec môže prejavovať výraznou ambivalenciou vo vzťahoch, ťažkosťami s reguláciou emócií, potrebou mať všetko pod kontrolou, nestabilitou v prežívaní aj správaní a opakovaním bolestivých vzťahových vzorcov. U niektorých ľudí sa môžu objavovať aj závažnejšie poruchy správania či zvýšené riziko sebapoškodzujúcich alebo deštruktívnych reakcií.
Príklad zo života: Dieťa spadne a rozplače sa, no reakcia rodiča je nepredvídateľná — raz ho vystrašene schytí, inokedy naň kričí alebo reaguje chaoticky. Dieťa sa tak dostáva do zmätku: osoba, od ktorej potrebuje útechu, je zároveň zdrojom strachu alebo neistoty. Namiesto jasného upokojenia zažíva napätie a rozporuplnosť.
Rodičovstvo a vzťahová väzba
Mnohí rodičia sa zľaknú, keď počujú o vzťahovej väzbe, akoby každá ich chyba mohla dieťa nenávratne poškodiť. Tak to nie je. Dieťa nepotrebuje dokonalého rodiča. Donald W. Winnicott už v 50. rokoch upozorňoval, že dôležitá nie je bezchybnosť, ale skôr „dostatočne dobrá“ starostlivosť (Winnicott, 1953). Dieťa potrebuje rodiča, ktorý je väčšinu času dostupný a citlivý. Potrebuje zažívať, že jeho emócie sú prijaté a že ich niekto unesie, že konflikt neznamená stratu lásky a že aj po náročných chvíľach je možné znovu obnoviť vzájomné naladenie. Dieťa nepotrebuje dokonalosť, ale dostatočne bezpečný a láskavý vzťah. Práve v takomto vzťahu vzniká pocit bezpečia, z ktorého sa môže rozvíjať zdravá vzťahová väzba. To podstatné nie je dokonalosť, ale opakovaná skúsenosť prijatia, kontaktu a obnovy vzťahu.
Transgeneračný prenos vzťahovej väzby
Vzťahová väzba sa môže prenášať aj medzi generáciami. To znamená, že spôsob, akým rodič sám zažíval blízkosť, bezpečie a starostlivosť vo svojom detstve, môže ovplyvňovať aj to, ako reaguje na potreby vlastného dieťaťa. Rodičia, ktorí mali skúsenosť bezpečnej vzťahovej väzby, bývajú častejšie schopní vytvárať bezpečný vzťah aj so svojimi deťmi. Naopak, ak vyrastali v neistote, odmietaní alebo nepredvídateľnosti, môže byť pre nich ťažšie citlivo rozpoznávať a primerane napĺňať potreby dieťaťa. Neznamená to však, že neistá väzba sa nevyhnutne prenesie ďalej. Ak rodič prejde terapiou, získa nové bezpečné vzťahové skúsenosti alebo sa mu podarí lepšie spracovať vlastnú minulosť, môže aj on vytvoriť so svojím dieťaťom bezpečnejšiu väzbu.
V každodennom živote sa rodič a dieťa môžu ľahko dostať do opakujúcich sa vzorcov správania, ktoré neistú väzbu udržiavajú. Bezpečne naviazané deti bývajú pokojnejšie, menej sa obávajú opustenia, dokážu sa na rodiča spoľahnúť a zároveň sa odvažujú objavovať okolie. Vďaka tomu často získavajú viac pozitívnej pozornosti a podpory, čo ich pocit bezpečia ďalej posilňuje. Naopak, deti s neistou ambivalentnou väzbou bývajú úzkostnejšie, plačlivejšie a viac lipnú na rodičovi; ak rodič reaguje odmietavo alebo podráždene, dieťa zažíva ešte väčší stres a jeho pripútanie sa môže ešte zosilniť. Deti s neistou vyhýbavou väzbou môžu navonok pôsobiť veľmi samostatne, no v skutočnosti sa skôr naučili svoje potreby potláčať a nespoliehať sa na blízku osobu.
Dobrou správou je, že tieto negatívne vzorce nie sú nemenné. Môžu sa čiastočne alebo aj výrazne meniť, ak sa zmení správanie rodiča, ak rodič absolvuje psychoterapiu alebo ak sa stabilizujú náročné životné okolnosti, ktoré vzťah dlhodobo zaťažovali.
Ako sa vzťahová väzba prejavuje v dospelosti
To, čo zažívame v blízkych vzťahoch v detstve, si často určitým spôsobom nesieme aj do dospelosti. Neznamená to, že naše rané skúsenosti sú navždy určujúce, ale môžu ovplyvniť, ako sa cítime vo vzťahoch, ako dôverujeme druhým, ako zvládame odstup, neistotu či blízkosť. Výskumy ukazujú, že niektoré vzorce vzťahovej väzby môžu pretrvávať dlhodobo, zároveň sa však môžu v priebehu života meniť a uzdravovať prostredníctvom bezpečných vzťahov a nových skúseností (Chris Fraley, 2002; Waters et al., 2000).
● 4 typy vzťahovej väzby v dospelosti.
V dospelosti sa používajú odlišné klasifikačné rámce, v modeli Bartholomewovej a Horowitza sú to kategórie secure, preoccupied, dismissive a fearful (Bartholomew & Horowitz, 1991). V slovenskom odbornom texte sa pri vzťahových štýloch v dospelosti používa preklad bezpečný (secure), zapletený (preoccupied), vyhýbavý (dismissing) a ustrašený (fearful) (Hašto et al., 2018).
Medzi detskými a dospelými kategóriami nemožno predpokladať úplnú zhodu, iba približné vývinové paralely.
V súčasnom výskume sa pri dospelej vzťahovej väzbe často používajú len dve základné dimenzie: vzťahová úzkosť a vzťahové vyhýbanie. Namiesto jednej pevnej kategórie sa teda sleduje, kde sa človek nachádza na týchto dvoch kontinuitách; jednotlivé „štýly“ potom predstavujú skôr oblasti v dvojrozmernom priestore než úplne oddelené typy (Fraley et al., 2000).
V dospelosti sa vzťahová väzba môže prejavovať napríklad tým, že veľmi citlivo reagujeme na odstup partnera, bojíme sa odmietnutia alebo máme pocit, že si o blízkosť musíme neustále žiadať, musíme si ju „zaslúžiť“. Inokedy sa naopak tvárime, že nikoho nepotrebujeme, o svojich potrebách mlčíme a spoliehame sa len sami na seba. Niekto zažíva aj vnútorné kolísanie medzi túžbou po blízkosti a potrebou stiahnuť sa, alebo sa opakovane ocitá v podobných bolestivých vzťahových situáciách.
Dôležité je vedieť, že tieto prejavy nie sú znakom slabosti ani zlyhania. Často ide o spôsoby, ktoré sme si kedysi vytvorili, aby sme zvládli neistotu, napätie alebo nedostatok bezpečia vo vzťahoch. Problém nastáva až vtedy, keď nám tieto stratégie v dospelosti už nepomáhajú, ale naopak nám komplikujú blízkosť, rodičovstvo alebo vzťah k sebe.
Vzťahová väzba nie je osud
Hoci sa naše vzťahové vzorce vytvárajú veľmi skoro, nie sú nemenné. Človek sa môže v priebehu života meniť prostredníctvom nových, bezpečnejších vzťahových skúseností. Liečivý môže byť partnerský vzťah, blízke priateľstvo alebo psychoterapia. Práve v terapii môže človek postupne objaviť, čo vo vzťahoch očakáva, čoho sa najviac bojí, ako sa chráni pred zranením, prečo na niektoré situácie reaguje emočne neprimerane silno a ako vytvárať bezpečnejší kontakt so sebou aj s druhými. Cieľom pritom nie je hľadať vinníka v minulosti, ale lepšie porozumieť tomu, čo sa v nás deje. Keď začneme rozumieť svojim vzťahovým reakciám, môžeme ich postupne meniť.
Odborná pomoc môže byť užitočná najmä vtedy, ak sa vo vzťahoch opakovane cítime neistí, ohrození alebo osamelí, ak ťažko zvládame konflikty, odstup či odmietnutie, ak máme pocit, že sa vo vzťahoch stále strácame, ak boli naše rané skúsenosti spojené s nestabilitou, zanedbávaním alebo traumou, alebo ak ako rodičia cítime, že je pre nás ťažké naladiť sa na dieťa a rozumieť jeho potrebám. Psychoterapia tak môže ponúknuť nielen priestor na porozumenie, ale aj novú, korektívnu skúsenosť vo vzťahu.
To, ako sme boli prijatí na začiatku života, v nás často zanechá hlbokú stopu. Neznamená to však, že sme navždy odsúdení opakovať staré vzorce. Vzťahová väzba sa môže meniť. Cez porozumenie, bezpečný vzťah a postupnú vnútornú prácu je možné budovať viac istoty, väčšiu blízkosť aj pokojnejší vzťah k sebe samému.
Použitá literatúra:
Ainsworth, M. D. S., & Bell, S. M. (1970). Attachment, Exploration, and Separation: Illustrated by the Behavior of One-Year-Olds in a Strange Situation. Child Development, 41(1), 49. https://doi.org/10.2307/1127388
Ainsworth, M. D. S., Blehar, M. C., Waters, E., & Wall, S. N. (2015). Patterns of Attachment (0 vyd.). Psychology Press. https://doi.org/10.4324/9780203758045
Bartholomew, K., & Horowitz, L. M. (1991). Attachment styles among young adults: A test of a four-category model. Journal of Personality and Social Psychology, 61(2), 226–244. https://doi.org/10.1037/0022-3514.61.2.226
Bowlby, J. (1960). Separation anxiety. The International Journal of Psycho-Analysis, 41, 89–113.
Bowlby, J. (1988). A secure base: Parent-child attachment and healthy human development (Nachdruck). Basic Books.
Bowlby, J. (1997). Attachment and loss. 1: Attachment / John Bowlby. Pimlico.
Fraley, R. C., Waller, N. G., & Brennan, K. A. (2000). An item response theory analysis of self-report measures of adult attachment. Journal of Personality and Social Psychology, 78(2), 350–365. https://doi.org/10.1037/0022-3514.78.2.350
Hašto, J., Kaščáková, N., Fürstová, J., Poláčková, Šolcová, I., Vacková, K. A., Heveriová, M., & Tavel, P. (2018). Dotazník prožívání blízkých vztahů (ECR-R) a sociodemografické rozdiely vo vzťahovej úzkostnosti a vyhýbavosti. (62), 56–79.
Chris Fraley, R. (2002). Attachment Stability From Infancy to Adulthood: Meta-Analysis and Dynamic Modeling of Developmental Mechanisms. Personality and Social Psychology Review, 6(2), 123–151. https://doi.org/10.1207/S15327957PSPR0602_03
Shahar-Maharik, T., & Oppenheim, D. (2016). Attachment. V Encyclopedia of Mental Health (s. 105–115). Elsevier. https://doi.org/10.1016/B978-0-12-397045-9.00228-7
Waters, E., Merrick, S., Treboux, D., Crowell, J., & Albersheim, L. (2000). Attachment Security in Infancy and Early Adulthood: A Twenty-Year Longitudinal Study. Child Development, 71(3), 684–689. https://doi.org/10.1111/1467-8624.00176
Winnicott, D. W. (1953). Transitional objects and transitional phenomena; a study of the first not-me possession. The International Journal of Psycho-Analysis, 34(2), 89–97.
Page updated
Google Sites
Report abuse